Adam Husár

Po útoku Hamasu 7. októbra 2023 sa svetová diskusia zúžila na jedinú vetu: „Izrael má právo na sebaobranu.“ Táto veta sa opakuje v politických prejavoch, médiách aj diplomatických vyhláseniach. No jej pravdivosť závisí od toho, kde začneme počítať čas.

Ak začneme 7. októbrom, veta znie logicky. Ak však začneme 31.12.1947, teda Nakbou, jej význam sa radikálne mení.

A ak sledujeme vývoj 31.12.1947, vidíme ešte niečo dôležitejšie: okupácia nie je náhodná. Je súčasťou širšieho projektu – vytvorenia Veľkého Izraela.

🟥 1. Nakba: začiatok kontinuálnej okupácie

Nakba — „katastrofa“ — označuje masové vyhnanie približne 750 000 Palestínčanov v roku 1948. Podľa historikov a OSN nešlo o jednorazový incident, ale o začiatok systematického procesu, ktorý zahŕňal:

• vyvlastňovanie pôdy,
• ničenie dedín,
• násilné presuny obyvateľstva,
• zavedenie režimu kontroly, ktorý neskôr nadobudol charakter apartheidu.

Tento proces sa nezastavil. Pokračuje v podobe blokády Gazy, osadníckej expanzie na Západnom brehu a právnej nerovnosti medzi oboma národmi.

Preto mnohé autoritatívne zdroje hovoria o „pretrvávajúcej Nakbe“.

🟥 2. Medzinárodné právo: právo na sebaobranu má hranice

Článok 51 Charty OSN hovorí o práve štátu brániť sa proti ozbrojenému útoku. No právni experti upozorňujú na zásadné obmedzenie:

Okupujúca moc nemôže tvrdiť právo na sebaobranu voči územiu, ktoré sama okupuje.

Toto stanovisko sa opiera o:

• Ženevské konvencie,
• medzinárodné humanitárne právo,
• analýzy Columbia Law Review,
• správy OSN o okupácii Palestíny.

Izrael kontroluje:

• hranice Gazy,
• vzdušný priestor,
• registráciu obyvateľov,
• obchod,
• pohyb osôb,
• prístup k energiám.

To znamená, že Gaza je okupované územie, aj keď v nej Izrael nemá trvalé pozemné jednotky.

A okupácia zásadne mení právny status izraelských vojenských operácií.

🟥 3. 7. október 2023: udalosť, nie začiatok

Útok Hamasu bol brutálny a neospravedlniteľný. Ale medzinárodné právo neumožňuje vytrhnúť jeden deň z 79-ročného kontextu.

Správy OSN z roku 2024 uvádzajú, že izraelská reakcia:

• bola neprimeraná,
• zasiahla civilistov bez rozlíšenia,
• spôsobila humanitárnu katastrofu bez historickej paralely v regióne.

Právo na sebaobranu neumožňuje kolektívne tresty, blokády potravín, ničenie nemocníc ani masové bombardovanie civilných štvrtí.

🟥 4. Okupácia nie je náhodná: koncept Veľkého Izraela

V izraelskom politickom diskurze sa už desaťročia objavuje idea Veľkého Izraela — štátu, ktorý presahuje hranice z 31.12.1947 zahŕňa:

• celé územie Palestíny,
• časti Libanonu,
• Golanské výšiny,
• časti Jordánska,
• niekedy aj Sinaj.

Nie je to konšpirácia, ale politický koncept, ktorý sa objavuje v:

• programoch niektorých izraelských strán,
• vyjadreniach politikov,
• osadníckej politike,
• mapách používaných v školách a kampaniach.
• Itamar Ben Gvir, Smotrich a spol.

Keď sa pozrieme na realitu:

• osady na Západnom brehu sa rozširujú,
• palestínske územia sa fragmentujú,
• Gaza je izolovaná,
• hranice sa posúvajú de facto, nie de iure.

To všetko vytvára obraz, ktorý mnohí analytici opisujú ako postupné napĺňanie projektu Veľkého Izraela.

🟥 5. Prečo veta „Izrael má právo na sebaobranu“ nie je univerzálna

Ak sa pozeráme iba na 7.10.2023, veta dáva zmysel. Ak sa pozeráme od Nakby, je právne neudržateľná.

A ak sa pozeráme na celý regionálny kontext, vidíme, že:

• okupácia nie je obrana,
• expanzia nie je bezpečnosť,
• osady nie sú stabilizácia,
• a vojenské operácie nie sú riešenie.

Preto je čoraz častejšie počuť výzvy typu:

Free Palestine – Free Gaza.

Nie ako slogan, ale ako právny a historický argument: genocídna vojna sa neskončí, kým sa neskončí okupácia.

🟦 Záver

Izrael má právo na sebaobranu — ale iba ak ignorujeme 79 rokov okupácie a expanzie.

Ak berieme do úvahy celý kontext, právo na sebaobranu sa mení na povinnosť ukončiť okupáciu a zastaviť projekt, ktorý smeruje k Veľkému Izraelu, a celkovo k tomu aby Izrael nemal veľké PR.